Česká 3D umelkyňa a art direktorka žije v New Yorku. Jej tvorba je charakteristická snovou estetikou, hravosťou s textúrami a surrealistickým poňatím reality. Vo svojom portfóliu má spolupráce s globálnymi klientmi ako Nike, Adidas, Apple či L'Oréal. Jej práca plynule balansuje na hranici medzi komerčným dizajnom a voľným umením, ktoré vystavuje v galériách po celom svete.
Život vás zaviedol z Prahy cez Londýn až do New Yorku. Čo bolo hlavným impulzom pre presun do USA a čo vám táto zmena priniesla profesijne aj osobne?
Pre mňa bol prvým veľkým krokom už samotný presun z Prahy do Londýna. Úprimne, bolo to desivé. Nevedela som, či to zvládnem, či tam nájdem prácu, alebo či mám vôbec dostatočné skúsenosti. Začiatky boli náročné, ale len čo som sa chytila, všetko sa začalo prirodzene rozvíjať.
Sťahovanie z Londýna do New Yorku bol ďalší veľký kariérny aj osobný skok. Chcela som zistiť, či obstojím aj v prostredí, ktoré udáva tempo svetovej kreatívy. A len čo som začala žiť v NYC, pochopila som, že práve sem patrím. Mesto je dynamické, inšpirujúce a neustále posúva hranice – a presne to som potrebovala. New York je skrátka len jeden.
Vnímate rozdiel v estetike alebo očakávaniach, ktoré majú americkí klienti v porovnaní s európskymi?
Žiadnu zásadnú odlišnosť nevidím. Vždy sa snažím sústrediť na to, čo konkrétny klient očakáva, a prispôsobiť sa jeho vízii. Niekedy potrebuje viac kreatívneho a umeleckého inputu, inokedy je cieľom čistá funkčnosť a precízna exekúcia. Nejde ani tak o rozdiely medzi Amerikou a Európou, na každého klienta sa musím naladiť individuálne.
Kde v New Yorku osobne čerpáte vizuálnu inšpiráciu? Sú to múzeá, konkrétne štvrte, neóny, alebo napríklad západy slnka nad East River?
V New Yorku je inšpirácia doslova na každom kroku. Človek ani nemusí chodiť ďaleko, aby našiel niečo, čo ho chytí. Ja osobne milujem Broadway, každá hra je pre mňa neuveriteľným zážitkom a vždy ma niečím prekvapí. Rovnako tak newyorský balet, koncerty alebo návšteva The Met.... – tam sa dá stráviť pokojne aj celý deň a neustále objavujete niečo nové.
Potom si len sadnem do Central Parku a nechám to všetko v hlave doznieť. Ale inšpiráciu často hľadám aj úplne obyčajne – stačí nasadnúť do metra a pozorovať ľudí. Je to nekonečná prehliadka štýlov, energií a príbehov.
A mimo mesta je to iný svet. Hudson Valley má svoje pokojné, magické čaro, ktoré ma vždy vráti späť k sebe samej.
Akým spôsobom prekladáte DNA kozmetickej značky do 3D sveta? U Urban Decay ste pracovali s claimom „shadows are born from the moon“. Ako presne prebiehal váš kreatívny proces?
Pri tomto projekte som mala naozaj veľké šťastie. Dostala som len veľmi jednoduchý brief –„Tu je claim, tu je mood, chceme niečo edgy a cool.“ To mi otvorilo obrovský tvorivý priestor.
Nemusela som dlho premýšľať nad interpretáciou, pretože vízia bola jasná od prvého momentu: ak sa ich shadows „rodia z Mesiaca“, tak tam musíme diváka vziať. Vytvorila som teda svet priamo na lunárnom povrchu, kde sa Urban Decay produkty doslova rodia a odkiaľ ich prenášame späť na planétu.
Značka mi dala veľmi voľnú ruku, mala som zadané len rámcové usmernenie atmosféry. Ja som potom hľadala spôsoby, ako ich DNA pretaviť do 3D sveta tak, aby bol stále autentický, ale zároveň mal správny dramatický edge, ktorý Urban Decay miluje.
Pri značke IT Cosmetics bolo cieľom vytvoriť vizuál, ktorý pôsobí „skin-loving“ a klinicky čisto. Čo bolo na tejto CGI art direction najťažšie?
Pre IT Cosmetics som pracovala takmer rok a pri značke bolo kľúčové naozaj striktne rešpektovať brand manuál. Naučila som sa držať jasne definovaný vizuálny jazyk a neprekročiť hranicu, kde by produkt prestal pôsobiť „klinicky čisto“.
Najťažšia časť nebola ani tak kreatívna, ale technická. Produkty museli byť nasvietené naozaj precízne, pretože pri starostlivosti o pleť vyhráva jednoduchosť a dokonalá exekúcia. Všetko musí pôsobiť jemne, mäkko a ošetrujúcim dojmom. To sa v CGI prekladá do veľmi čistých shaderov, mäkkého svetla a plynulých pohybov kamery. Svetlo musí diváka „hladiť“.
Aký je vo všeobecnosti váš prístup k beauty makro-vizuálom? Kde pre vás leží hranica medzi realizmom a umeleckou fantáziou?
Pri beauty makro-vizuáloch balansujem medzi realizmom a abstrakciou. Milujem experimenty s tekutinami, glossy povrchmi a textúrami, takže si občas „uletím“ viac, ako je nutné, a potom sa musím stiahnuť späť. Je to hlavne o testovaní a hľadaní rovnováhy. Chcem, aby vizuál bol čistý, technicky precízny, ale zároveň mal niečo navyše – malý kúsok fantázie, ktorý z neho urobí art direction a nie len produktový detail.
Značky L'Oréal Luxe kladú dôraz na diverzitu. Ako premýšľate o „inclusive beauty“ vo svojich vizuáloch?
O inkluzivite nepremýšľam ako o samostatnej disciplíne. Beriem ju ako automatickú súčasť práce. Krása má toľko podôb a ja ich do vizuálov prirodzene zapájam bez toho, aby som to „riešila“ ako trend alebo povinnosť. Ide mi o autenticitu, nie o efekt. Ak je vizuál úprimný a rešpektuje rôzne typy krásy, tá hodnota tam vzniká sama.
Vaša práca pre L'Oréal na tohtoročnom Signal Festivale je ďalším zaujímavým projektom. Môžete nám poodkryť hlavnú myšlienku?
Bola to pre mňa obrovská česť byť súčasťou takého veľkého projektu. Ani som o tom nemusela dlho premýšľať – značku dobre poznám, takže sa mi okamžite začali v hlave objavovať rôzne vizuálne interpretácie.
Nakoniec som ich zredukovala na najsilnejšie koncepty, ktoré najlepšie rezonovali s DNA značky aj s atmosférou Signal Festivalu. Na výsledok som naozaj hrdá. Preniesť beauty estetiku do verejného priestoru a vytvoriť vizuál, ktorý osloví tisíce ľudí, je výzva, ale presne taká, ktorú milujem.
Ako sa líši váš prístup k pojmu „krása“, keď ho prekladáte z beauty kampane do inštalácie pre verejný priestor?
Zatiaľ čo v komerčnom projekte pre L’Oréal pracujem s veľmi presne definovanou estetikou, pri inštalácii pre festival som sa sústredila hlavne na emóciu a vizuálny zážitok. Snažila som sa do verejného priestoru preniesť krásu a jemnosť – hodnoty, ktoré sú L’Oréalu vlastné, ale interpretované voľnejšie a viac poeticky.
Spoločným menovateľom je pre mňa vždy rešpekt ku kráse v jej prirodzenej podobe, len v každom prostredí dostáva trochu inú formu.
Čo pre vás znamenalo byť súčasťou výstavy Invisible Forces v Kunsthalle a osloviť tak publikum mimo tradičného galerijného prostredia?
Invisible Forces bola pre mňa krásna, osobná skúsenosť – možnosť priviesť svoje vizuály späť do mesta, kde som vyrastala. Malo to pre mňa veľký sentimentálny význam, ale Signal Festival bol jednoznačne väčší a výraznejší moment. Meradlo, energia aj počet návštevníkov sú úplne inde. Inštalácia pre mestský festival má oveľa väčší dopad a pre mňa to bol výrazný míľnik.
V akej fáze a akým spôsobom zapájate do práce AI?
V minulosti som ju používala hlavne na rýchle hľadanie inšpirácie alebo testovanie kompozícií, ale momentálne som sa rozhodla ju do svojej práce nezapájať. Nemám voči AI žiadne negatívne postoje, len mi vyhovuje, keď si všetko testujem, modelujem a tvorím sama.
Etická hranica je pre mňa jasná: nechcem, aby umelá inteligencia nahrádzala môj vlastný vizuálny rukopis. Chcem, aby finálny výsledok bol naozaj môj.
Vaša práca je často popisovaná ako „jemne hmatateľná“. Akými technikami budujete tento pocit telesnosti v digitálnom prostredí?
Zameriavam sa hlavne na celok – na to, aby každý prvok pôsobil hmatateľne, aj keď je čisto digitálny. Rada hľadám náhodné textúry, malé detaily a drobné nepravidelnosti, ktoré dodajú materiálom život. Veľkú úlohu zohráva aj svetlo a jemný pohyb, ktoré vytvárajú pocit telesnosti, vďaka ktorému vizuál nepôsobí sterilne, ale takmer „dotykovo“.
Ako si strážite balans medzi komerčnými zákazkami a voľnou autorskou tvorbou?
Snažím sa pracovať na všetkom, čo mi dáva zmysel, ale niekedy je naozaj ťažké nájsť si čas na vlastné projekty. Tento rok bol vo veľkej miere o komerčných projektoch – a som za to vďačná, pretože som mala výnimočné šťastie na klientov, ktorí mi dali veľkú voľnosť. Balans si strážim tak, že keď mám obdobie intenzívnej komercie, vedome si potom vytvorím priestor na autorskú prácu. Oboje sa navzájom posúva.
Čo musí značka spĺňať, aby vás oslovila k nadviazaniu spolupráce?
Značky, ktoré ma oslovujú, väčšinou dobre poznajú moju tvorbu. Vďaka tomu spolupráca pôsobí prirodzene a organicky. Najviac ma zaujíma, či má značka rešpekt k vizuálnej kvalite a nechá mi priestor pre kreatívnu interpretáciu. Naopak, varovným signálom sú pre mňa projekty, kde by som necítila hodnotový súlad.
Čo vás presvedčilo k spolupráci s L'Oréal?
Myslím, že ja a L’Oréal sa už nejaký čas dobre poznáme, takže ma vlastne nikto nemusel prehovárať. Skôr naopak, bola som nadšená, že môžem pridať do portfólia ďalšiu silnú a krásnu spoluprácu. Pre mňa je to prirodzené pokračovanie vzťahu, ktorý vznikal postupne a organicky.Rozhovor s Johanou Kroft jasne ukazuje, že svet digitálneho umenia a kozmetiky má k sebe bližšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Schopnosť vdýchnuť chladným pixelom hmatateľnú emóciu a textúru robí z jej vizuálov niečo viac ako len reklamu – stávajú sa umeleckým zážitkom.
Spolupráca so značkou L'Oréal na Signal Festivale je tak pomyselným vrcholom tejto synergie, kde sa technológia stretáva s krehkosťou krásy vo verejnom priestore. Johana dokazuje, že či už tvorí v New Yorku, alebo v Prahe, kľúčom k úspechu zostáva autenticita, rešpekt k remeslu a odvaha hľadať poéziu aj tam, kde by sme ju nečakali.
Jej príbeh je inšpiráciou nielen pre tvorcov, ale aj pre každého, kto verí, že sny sa môžu stať skutočnosťou.